PRI VIANOČNOM SPEVE MAGNIFIKAT

            Pre chlapca Paula Claudela (1868-1955), ktorý vyrastal v nábožensky ľahostajnej rodine, bolo prvé sväté prijímanie vrcholom a zároveň aj koncom praktizovania viery. Až do istého momentu, ktorý sa odohral počas Vianoc - kedy v chráme Notre Dame v Paríži akoby blesk z jasného neba prežil svoje obrátenie. O tejto chvíli milosti neskôr napísal:
             „Ako 18-ročný, ovplyvnený voľnomyšlienkárskymi ideami tej doby, som veril v to, v čo verila väčšina takzvaných „učených“ ľudí tej doby. Bol som presvedčený, že svet je spleťou príčin a účinkov, ktoré veda už pozajtra kompletne rozuzlí. To všetko mi, mimochodom, pripadalo veľmi smutné a nadmieru nudné... Sám som viedol nemorálny život a stále viac som upadal do stavu beznádeje. Smrť môjho starého otca, ktorého som dlhé mesiace pozoroval, ako v dôsledku rakoviny žalúdka chradne, vo mne vyvolala hlbokú tieseň – a odvtedy ma myšlienka na smrť nikdy neopustila...
            Vieru som stratil úplne. Napriek tomu som sa, postrkovaný a tlačený davom, zúčastnil 25. decembra 1886 v kostole Notre Dame na polnočnej. A potom, keďže som nemal nič lepšie v pláne, som sa tam opäť vrátil. Práve spievali chlapci oblečení v bielych rúchach Magnifikat. A tu sa stalo niečo, čo rozhodujúcim spôsobom usmernilo môj život. V jedinom okamihu sa pohlo moje srdce a ja som uveril. Uveril som s takým mocným vnútorným súhlasom, že celé moje bytie sa priam násilne vznieslo do výšky. Uveril som s takou neopísateľnou istotou, že vo mne neostalo nijaké miesto otvorené pre čo i len najtichšiu pochybnosť. Od toho dňa už ani filozofovanie, ani všetka „múdrosť“ kníh nedokázali otriasť mojou vierou – áno, nedokázali sa jej ani dotknúť.
            Boh existuje! On je tu! Miluje ma, volá ma! Zaliali ma slzy a rozplakal som sa. No jednako sa k môjmu, priam sladkému vnútornému chveniu pridal pocit zdesenia, takmer hrôzy! Moje filozofické presvedčenie ostalo nedotknuté - katolícke náboženstvo sa mi tak ako predtým zdalo byť zbierkou hlúpych anekdot, kňazi a veriaci do mňa vlievali stále tú istú averziu, ktorá sa stupňovala až k nenávisti, áno, až k odporu!“
            Nanovo vliata istota viery, ktorá v tomto mladom mužovi odstránila každú pochybnosť v Božiu existenciu, zároveň v ňom vyvolala tvrdý boj. Tento vnútorný zápas – nevôľa vzdať sa dovtedajších filozofických názorov a presvedčenia - trval štyri veľmi bolestivé roky. Nikto z okolia o tomto boji nevedel. Paul Claudel hovorí: „Nepoznal som osobne žiadneho kňaza a nemal som jedného jediného katolíckeho priateľa...“
             „Avšak veľká kniha, ktorá sa pre mňa otvorila, a miesto, kde som nadobúdal skutočné vedomosti, bola Cirkev. Nech je navždy pochválená táto veľká majestátna Matka, pri nohách ktorej som sa toľko naučil! Dovtedy som o kresťanstve vedel asi toľko málo ako o budhizme, až kým sa predo mnou nerozprestrela svätá dráma tak veľkolepo, že prevýšila všetky moje očakávania... Moje námietky každým dňom slabli. Predsudky postupne zmizli a obavy pominuli. A aké zvláštne – v tom čase sa vo mne prebudili básnické schopnosti...“
            Tak mohol Paul Claudel 25. decembra 1890, presne 4 roky po svojom obrátení, prijať v parížskom Notre Dame – tentokrát dobre pripravený - po druhý raz vo svojom živote sväté prijímanie. Zvažoval vstup do rehoľného rádu, ale nakoniec sa rozhodol pre manželstvo. Venoval sa politike a ako konzul a diplomat pôsobil vo viacerých krajinách sveta, vrátane bývalého Československa. Zároveň bol významným spisovateľom a básnikom. Pre vieru sa snažil, i keď častokrát nie úspešne, získať aj svojich priateľov a známych.
            Bol veľkým ctiteľom Eucharistie a vážil si spoločenstvo kresťanov vytvorené okolo nej vo svätej omši. Napísal: „Veľmi živo cítim puto bratskej lásky, ktorá nás, kresťanov, spája. Je to jedno, či som v najväčšom či najkrajšom kostole v Paríži alebo každé ráno v našom dedinskom kostole. Tam sú po mojom boku dve staršie rehoľné sestry a jedno 12-ročné dievčatko s neforemnými topánkami na nohách, tiché ako baránok. Ako blízko sa cítim týmto jednoduchým dušiam... Aký dobrý je Boh, že nám všade daroval bratov a sestry...“
            Pre Paula Claudela sa stali Vianoce sviatkami znovuzrodenia. Dieťaťa, ktorého dotyk pocítil počas jednych Vianoc, sa už nikdy nevzdal. Chcel ho nachádzať pri každom svätom prijímaní i v spoločenstve veriacich. Kňaz, ktorý mu na sklonku života priniesol sviatosti umierajúcich, povedal o ňom: „Závidel som mu jeho vieru.“

            Cirkev nám zjavuje podobné príbehy, aby posilnila našu vieru. Keď ich čítame, máme tendenciu si povedať: „Ja to tak ale nikdy neprežijem...“ To ale nie je pravda! Boh prichádza osobitným spôsobom ku každému jednému z nás. Buďme však úprimní: nestáva sa nám, že prijímame sviatosti častokrát povrchne, akoby zo zvyku, bez toho, aby sme sa na ne dobre pripravili? Prichádzame na svätú omšu tak, že chceme z tohto tak bohatého zdroja načerpať čo najviac milostí?
            My často hovoríme o Ježiškovi Vianoc a myslíme pritom najskôr na jasličky, na vianočnú idylku a na deti, ktoré s rozžiarenými očkami obdivujú to Božské Dieťa v maštaľke. Uvedomujeme si však pritom, že to isté Dieťa je prítomné aj v Eucharistii? Že je to jeden a ten istý Ježiš - Boh Emanuel, ktorý zostúpil na zem, aby zmieril nebo so zemou?
            Prichádzajme k zrodenému Dieťaťu s obnovenou vierou a živou túžbou po požehnaní. Aby tohoročné Vianoce boli na väčší duchovný úžitok nám i našim blízkym.